Akoby tam bol strach ukázať - Aha, aj toto som ja! Aj takto sa mi to občas páči. Aj toto ma láka. 

Strach z odsúdenia? Z nepochopenia? Alebo si to človek nechce priznať ani sám? Že okrem toho, že sme ľudia z mäsa a kostí tvorení (z istej časti), chybní, omylní, nedokonalí, že máme aj dobré aj zlé stránky?
Nechceme ich vidieť.
Vedieť.
Poznať.

Veľmi rozšírené a (ne)vďačné je označenie ,,démoni"... moji démoni, vnútorný démon, tiene vo mne... Podľa mňa je to totálny útek. Nechcenie sa pozrieť do seba. Postaviť sa (zoči voči, nie proti) sám sebe. Prijať samého seba. Se vším všudy. To všetko, čo je v nás vytvára harmóniu, keď sa s tým naučíme pracovať. Ak sa na to všetko budeme prizerať ako na niečo externé, nejakého démona, ktorý tam je a škodí nám, a my nevieme, čo s ním, vzdávame sa zodpovednosti za seba. Za svoj život. Tak trochu. Bavíme sa vo všeobecnosti, prosím nemyslime na extrémne prípady, kedy si človek prešiel nejakou šialenou, krutou osobnou traumou a nevie s tým pracovať, príliš to bolí, atď... Ja to teraz myslím trochu odľahčene. Že nie je absolútne nič zlé cítiť sa občas inak. Čudne. ,,Temne". Načrieť do iných vôd. Možno až do niečoho hraničiaceho so sexualitou. Nie je nič zlé na tom, ak sa občas vymykáme normám. Alebo ak sa im aj vymykáme vždy. Pokiaľ je človek milý a láskavý k ľuďom, nechce nikomu zle, ba priam naopak, je úplne v poriadku ak totálne prejaví všetko, čo je v ňom.



Ja viem, že dnešná spoločnosť je k.rva. Asi aj dnešná doba. Ale milujte ju! Je to jediná doba a jediná spoločnosť akú v tejto chvíli máte. V mnohom je úžasná a krásna. V mnohom tak pomýlená a totálne prevrátená a nesprávna. No záleží na tom, ako sa na ňu rozhodne dívať a ako sa rozhodnete v nej cítiť. Áno je to tak, že peniaze hýbu svetom. Technológie a sociálne siete nás totálne oddaľujú od pravých hodnôt a reality, ale sem sme sa raz narodili, toto máme, toto sú naše výzvy. Generácia mojich rodičov mala striktne udané pravidlá, málo slobody, a museli si hľadať ako voda cestičky medzi kameňmi. Naša generácia zas musí zvládnuť slobodu. Ten obrovský príval informácií a možností. Mnohí ani len netušíme, čo chceme, čo mám chcieť, čo máme robiť, pretože vlastne môžeme totálne všetko. To spektrum je absurdné. Je to nádherné! A zároveň tak ťažké. No a čo?! Toto je jediný život, ktorý máte (takýto, so svojím aktuálnym menom, schopnosťami, talentami, telom, hlasom, rodinou, spomienkami...).





Mne už občas príde život taký absurdný s tým všetkým, čo prináša, že sa často už len pristihnem, že ho vlastne len sledujem a smejem sa na ňom a jeho veľmi dobrom zmysle pre humor. Len sledujem ľudí ako čudne reagujú. Akí sú iní. Ako im vôbec nerozumiem. A preto sa ani nesnažím. Snažím sa ich len prijímať. Nech sú akýkoľvek chcú. Aj ja budem. Aj vy buďte.

Nemusíte sa skrývať za výhovorky a nálepky. Drieme v nás mnohé. Celý vesmír. Všetky farby. Všetky odlesky. Všetky materiály. Ja som v sebe dlho riešila, že vyslovene ,, každý deň je zo mňa iná žena". Jeden deň som celá v ružovej ako bábika, ďalší deň vyzerám ako éterická víla v ľahkom, vlajúcom materiály s vlnkami z vlasov, inokedy som zas od hlavy po päty čierna a verte, že s mojím pearcingom na ľudí v tej chvíli pôsobím veľmi pofiderne, akoby odo mňa už už chytili HIV lebo sa tak strašne všade pichám. Raz som veľmi ženská. Potom veľmi maskulínna. Jemná, drsná. Precízna, nedbalá. A viete čo? Už to vôbec neriešim. Nie nemám štýl. Nemám nič, čo by sa dalo nazvať športovou eleganciou. Nič, čo by sa dalo niekam zaradiť. A načo vôbec? Všetky tie podoby, ktoré na seba denne beriem odrážajú mňa. Pretože mám v sebe celý vesmír. Pretože som taká rozmanitá. Podľa mňa to je úžasné. Krásne. Môžem na mojom milovanom tele, ktoré ma nosí vyjadriť to, čo cíti duša. Hrám sa. Môže to na prvý pohľad vyznieť veľmi depresívne, ale neberte ten život tak vážne. Aj tak z neho nevyviaznete živí. Vyťažte z neho úplné maximum slobody, zážitkov, pocitov, emócií, lásky, šťastia, smiechu. Bude vám lepšie. You never know, čo sa stane zajtra. Netvárme sa, že sme tu navždy.

Hej a ešte také malé P.S. Nebojte sa, prosím vašich myšlienok. Aj keď sú občas zlé, čudné, zvrátené?, nerozumiete im a nechcete ich mať. Nebičujte sa za ne s tým, že s vami niečo nie je v poriadku. Vy nie ste vaše myšlienky. Preto toľko preslovov o tom, ako treba kontrolovať svoju hlavu. Vyberať si myšlienky, ktoré tam chcete mať, a ktoré nie. Chce to trochu cviku. Naše myšlienky sú len zmesou toho, čo náš úžasný mozog spracuje ako videné, počuté, cítené, chytené, proste prežité, on to nejak vyhodnotí, ale z rôznych uhlov. Aj z toho ,,zlého". Divného. Len si to treba uvedomiť. Úplný vrchol šarlatánstva :) je, keď sa stanete pozorovateľom svojich myšlienok. Proste ich pozorujete, čo všetko sa vám to hlavou mihá, ale nedovolíte im pôsobiť na vás, pretože viete, že vy nie ste vaše myšlienky. Oni potom stíchnu. Lebo zistia, že nad vami nemajú moc. Možno to predsa len bolo trochu dlhšie P.S. Veď ma poznáte. What can I do?

Majte sa krásne, prosím,
s Láskou,
Vaša,

N.♥